MOLFETTA. Il Cantastorie: “U arve s’addrizze quenne è giovene”

vid_cantastorie_arve_not

Molfetta - Quando nelle case non c’era la televisione né i termosifoni e l’unica stanza riscaldata era quella in cui era acceso il braciere, gli anziani raccoglievano accanto a loro i bambini e cominciavano a raccontare “storie”. Solitamente erano racconti fantastici o sulla vita dei Santi e di Gesù ma, talvolta, erano racconti che avevano un intento morale o di formazione come quello che segue, raccolto da Saverio Lasorsa negli anni trenta e da me messo in rima.

GUARDA IL VIDEO

Shares

Molfetta – Quando nelle case non c’era la televisione né i termosifoni e l’unica stanza riscaldata era quella in cui era acceso il braciere, gli anziani raccoglievano accanto a loro i bambini e cominciavano a raccontare “storie”. Solitamente erano racconti fantastici o sulla vita dei Santi e di Gesù ma, talvolta, erano racconti che avevano un intento morale o di formazione come quello che segue, raccolto da Saverio Lasorsa negli anni trenta e da me messo in rima.

GUARDA IL VIDEO

Eiere né volte nu vecchie defòere,
brave, oneste e fategatòere,
ca teneieve solèménde nu figghie,
ca de lè memame eiere u uigghie.
Né daie ‘nzieme su volse prettà,
ci sa qualche coese le peteieve ‘mbarà,
e totte re storie ca sapeieve,
subete ad idde ‘nge le ‘nzegneieve,
come pure u attène aveieve fatte,
quenne idde eiere giovene e bèrefatte.
“Eminele de scennère,
nen trasene ind’o pènére.”
“Quenne emmène u viende da l’oste,
l’eminele vonne a quatte solte.”
“O meiese de tutte le sènde,
o se sèmene o se chiènde.”
“Acque ad aguste
ougghie e mouste.”
U uegnoene tutte sendéieve,
e ogne coese se ‘mbaréieve,
mé, dope ne picche se stengaie
e a case se ne volse sciaie.
Se veleieve sciaie a repesà,
teneieve tiembe pe ‘mbarà,
e s’aveieve pure stengate
de fa chèra passiate.
“Tatà né ne vogghie sapè chiù ca ne sacce,
ca u forte sapè, chiù me ‘ngapricce!”
U attène alloere u schernèie
e nu screzzale l’ammenèie
percè subete s’aveieve stengate
e picche coese s’aveieve ‘mbarate.
“Aie so’ engoere peccenunne”
disse u uegnoene mèttefunne
“mo ca aie addevènne grènne,
me ‘mbare tutte senz’affènne”
“Invece è mò ca ta da ‘mbarà,
quenne fè grènne, ci t’ av’aietà?”
Po, pe mène u pegghiaie,
e ‘nzieme ad idde su prettaie.
Mbratènde ca cammenèvene da la vie de foere,
vedèrene né ghèmmèdde a nu pendoene
ca u viende forte aveieve scettate ‘ndèrre
e nen ge la faceieve a sta all’addèrte.
U uegnoene alloere se volse o attène:
“ Cure arvelicchie me fasce péiene,
la tramendène u à chiecate
e mò s’acchie a né mèla parate.
Quènne cresce se ne veiene stourte,
nen pozze premmètte cusse tourte!
Ci segnerì me dè u acchessènde,
aie u addrizze inde a nu memènde”.
U acchessènde le dette u attène,
e u uegnoene, a do mène a do mène,
se mettaie u arvelicchie a senelzà,
finghe a quènne u faciaie addrezzà.
“Brave” disse u attène “e chemblemènde,
si state pe la ghemmèdde u salvèmènde,
mè mò, condinuimme a cammenè,
alte coese ta da fa vedè”.
Cammenèrene engoere pe la vie de foere,
quenne vedèrene nu arve de loere,
nu arve grènne, mè tutte stourte,
che nu rème chiecate come a nu mourte.
“Va ad addrezzà cure réme chiecate,
famme vedè cè te si ‘mbarate”.
“ E come pozze fa? E’ assè grousse,
nge voele nu palènghe, tende è tourte”.
“Fa la proeve, ca ‘nge arreisce,
pigghiue da la venne addò è chiù lisce”.
Pure ci sapeieve ca eiere né forze a vachènde,
u uegnoene, pe fa u attène chendènde,
u réme se mettaie ad’addrezzà,
finghe a quenne se sendaie spaddà.
Streméte e chelate de sedoere,
 s’allendèneie do arve de loere
e se ne stette tutte mertefecate
percè u réme nen aveieve addrezzate.
“Cè d’è? Già si alzate re mène?”
Le disse a sfettemènde u attène.
“Certe cose se fascene a tiembe giuste,
quenne è giovene poute addrezza u fuste,
quenne u arve ha fatte grénne,
nen s’emmène da l’alta vénne.
Si addrezzate la ghemmèdde,
percè eiere giovene e tenerèdde;
quenne invéce si prevate
d’addrezza u arve accasciate,
si fatte sfourze a la vachénde
e, pure cu aiauete de tutte le sénde,
nen u petieve chiù addrezzà
e aie chésse te vogghie ‘mbarà.
Taue si come a né ghemmédde,
bérefatte e tenérédde,
ca, ci u viende fasce chiecà,
inde e nudde se poete addrezzà.
Ci invéce se pigghie tiembe,
e, alte dénne fasce u viende,
né volte ca addevénne grénne,
ci u addrizze cure dénne?
Mò ca te so ditte chesse coese,
nen me vogghie pegghià u loese:
e t’addemènne, cè vu fa?
Vu sciaie a dremméie o vu condinuà?”
U uegnoene s’avveceneie o atténe,
e u pegghiaie méne é méne,
po’ deciaie: “Care papà,
dimme, cè alte me vuie ‘mbarà?”

Shares

ULTIME NOTIZIE

SEGNALAZIONI

NEWSLETTER

CRONACA

×